ZMIERENÁ RÔZNOSŤ

            Istý kňaz a novinár spomína na jedno stretnutie, ktoré preňho bolo veľmi emotívne a zároveň mu pomohlo nahliadnuť do mentality dnešných Židov. Hovorí: „Bolo to niekedy v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Spolu so skupinou československých biskupov sme stáli na varšavskom letisku. Blízko nás stála skupina amerických Židov, ktorí cestovali po Európe po židovských pamiatkach, a teraz odlietali z Poľska do Prahy.
            Naraz sa z tej skupinky oddelil jeden fúzatý muž, ktorý mi zjavom pripomínal starozákonných židovských prorokov, a dal sa so mnou do reči. Neviem, prečo prišiel práve za mnou. Mal som kolárik, a musel teda vedieť, že som kňaz a tiež musel vidieť aj biskupov navôkol. Povedal mi, že som prvý človek, s ktorým po niekoľkých dňoch hovorí. Pred pár dňami navštívil Osvienčim, kde zahynula prevažná časť jeho rodiny, a bol to preňho tak otrasný zážitok, že od tej doby nemohol spať, jesť, hovoriť, nechápe, ako jeho žena tu normálne nakupuje... A s výčitkou v hlase sa ma opýtal: „Čo ste vy, kresťania, urobili pre to, aby sa niečo také nestalo? Keď sa spáli kúsok mäsa, je zápach cítiť v celom dome, tu však zahynulo šesť miliónov ľudí, a vy ste nič nevedeli?“ Tvrdil, že koreň antisemitizmu a všetkých tých hrôz je vlastne v kresťanstve: „Vy ste nás nechceli... Vy ste nás nechceli ako Židov, vy ste sa domnievali, že židovstvo po vzniku kresťanstva už nemá vo svete svoje legitímne miesto!“
            Hovoril o tom s bolesťou a hnevom. A ja som si v tú chvíľu uvedomil, že teraz musím mlčať. Poznal som síce mnoho protiargumentov o tom, ako cirkev pomáhala prenasledovaným Židom, o tom, že je predsa zásadný rozdiel medzi antijudaizmom kresťanstva a antisemitizmom nacizmu, atď... Uvedomil som si však, že tento muž hovorí so mnou jazykom plným bolesti, podobným tomu, ktorým hovoril biblický Jób. A zrazu som zahliadol naše spoločné dejiny jeho očami. Takto som mu načúval.
            Potom sme sedeli vedľa seba v lietadle a na pražskom letisku sme sa rozlúčili vzájomným objatím. On cítil, že mu rozumiem, že som prijal jeho svedectvo do svojho srdca. Áno, bol to pre mňa silný emotívny zážitok, až taký, že som sa cítil od tej doby zaviazaný vystupovať v katolíckom prostredí proti všetkým formám antisemitizmu a antijudaizmu a podporovať ústretovosť voči hodnotám židovstva. Veď Židia sú skutočne, povedané slovami emeritného pápeža Benedikta XVI., naši otcovia vo viere.

            Dnes som rád, že mladá generácia kresťanov nielenže nie je antisemitská, ale je dokonca filosemitská – že mnohí mladí katolíci sa živo zaujímajú o hebrejské korene kresťanstva, že niektorí si našli vzťah k tradičnej židovskej hudbe a k židovským tancom ako výrazu modlitby. Niektorí kresťania dokonca usporadúvajú počas veľkonočných sviatkov vo svojich domovoch hostinu podobnú onej večeri na sviatok Paschy, pri ktorej došlo k ustanoveniu Eucharistie.
            Na druhej strane je nesporné, že práve vďaka kresťanstvu miliardy ľudí v dejinách čítajú s posvätnou úctou texty židovskej Biblie, modlia sa slovami žalmov, uctievajú Boha Izraela, ctia si židovských patriarchov a prorokov, snažia sa žiť podľa Desatora daného Mojžišovi na hore Sinaj. Je to predovšetkým zásluha kresťanstva, že hebrejská Biblia sa stala súčasťou morálno-kultúrneho dedičstva ľudstva, ku ktorému sa hlási dokonca aj sekulárna časť západnej civilizácie.“

(zdroj: Tomáš Halík, Smířená různost, str. 171)